Miesta na ktorých sa zastavil čas. Pozrite sa, ako to vyzerá v chátrajúcich pamiatkach nášho regiónu

Miesta na ktorých sa zastavil čas. Pozrite sa, ako to vyzerá v chátrajúcich pamiatkach nášho regiónu

Skupina nadšencov sa rozhodla zmapovať a spopularizovať priemyselné dedičstvo na Slovensku, ale aj iné spustnuté objekty, ktoré sú zaujímavé. V spolupráci s webom ciernediery.sk vám priblížime miesta z nášho regiónu, na ktorých sa už dávno zastavil čas...

KAŠTIEĽ V SOLČANOCH

Začiatkom 19. storočia sa novým zemepánom Solčian stala kniežacia rodina Odescalchiovcov z Talianska. V roku 1818 začala s výstavbou reprezentačného sídla – klasicistického kaštieľa s rozsiahlym parkom.
Charakteristickým architektonickým prvkom je stredný vystupujúci rizalit. Na vrchole tympanónu je kamenný reliéf erbu Odescalchiovcov. Nad vstupom sú sadrové reliéfy s mytologickými výjavmi.

Najväčší cukrovar v Uhorsku

Augustin Odescalchi založil v roku 1831 v obci cukrovar, ktorý bol v tom čase najväčším podnikom nielen na Slovensku, ale aj v celom Uhorsku. Pestovanie cukrovej repy sa rozšírilo nielen v Solčanoch, ale aj v blízkom okolí.

Podnikavý Augustín Odescalchi však zomrel a jeho synovia nedokázali sami úspešne pokračovať v otcovom podnikaní. Cukrovar v 60. rokoch 19. storočia prestal pracovať. V jeho priestoroch urobili pálenicu, ktorá dodnes funguje.

V čase 1. Československej republiky sa stav kaštieľa postupne zhoršoval, pretože panstvo nemalo peniaze na jeho údržbu.

Posledným majiteľom bol statkár „firšt“ Lívio Odescalchi, ktorý zomrel v roku 1938 a je pochovaný v rodinnej hrobke na miestnom cintoríne. Jeho jediný syn Karol žil v Budapešti a ani po otcovej smrti sa nemienil vrátiť do Solčian.

Veľkostatok spravoval správca Lukáč, ktorý dal v roku 1956 čiastočne prestavať kaštieľ do terajšej podoby, čím stratil veľkú časť svojej umeleckej hodnoty. Dnes už napríklad nemožno určiť jeho pôvodnú dispozíciu.
Správca tiež nechal vyrúbať park ležiaci za cestou oproti kaštieľu a premenil ho na ovocný sad.

Ruský podnikateľ zlyhal

Za socializmu bolo v kaštieli kultúrne stredisko a ordinácie lekárov. Od nežnej revolúcie je nevyužitý. Vyhlásili ho za kultúrnu pamiatku.
Po roku 2000 obec naivne predala kaštieľ ruskému podnikateľovi za 2,1 milióna korún, ktorý sa zaviazal k rekonštrukcii a zriadeniu múzea slovanskej kultúry.

Nič také sa dodnes nestalo, len obec minula peniaze na novú kanalizáciu.

LETOHRÁDOK BABYLON V BRODZANOCH

Barón Gustáv Vogel von Friesenhof prišiel do Brodzian po ôsmich rokoch v Petrohrade s manželkou – sesternicou Puškinovej manželky Natálie Gončarovovej. Tá však onedlho zomrela a barón sa v roku 1852 oženil s Alexandrou Nikolajevnou Gončarovou, staršou sestrou Puškinovej manželky.

Prečo tento úvod? Brodzany sú dedina, kde by len málokto čakal literárne múzeum Alexandra S. Pušikina v renesančnom kaštieli s obrovským parkom.

Alexandra, obklopená pamiatkami na svojich ruských príbuzných, s ktorými naďalej zachovávala živé styky, dopisovala si s nimi a často prijímala aj ich návštevy, vrátane sestry Natálie, vdovy po Puškinovi, tu pokračovala v dovtedajšom spôsobe života, ktorý si osvojila ako členka Puškinovej domácnosti. Tak sa Brodziansky kaštieľ stal ostrovom ruského života, ruskej kultúry a umenia na Slovensku.
Rovnako výraznú stopu zanechala v Brodzanoch aj dcéra Alexandry – Natália. Všestranne nadaná, emancipovaná a umelecky založená žena sa v roku 1875 vydala za vojvodu Elimara Antona von Oldenburg, ktorého matkou bola princezná Cecília, najmladšia dcéra švédskeho kráľa Gustáva IV. Adolfa. Slušná spoločnosť.

Priekopníčka dekadencie

Natália Oldenburgová bola krásna a záhadná. Volali ju „bell of Vienna society”. Nadpriemerne inteligentná a trochu excentrická. Podnikavý nepokojný duch a srdce dokorán pre blížnych. Aspoň takto ju dnes opisuje oznam na dverách jej hrobky.

Výborná hudobníčka, maliarka a poetka, priekopníčka dekadencie nielen na Slovensku, ale v celom Uhorsku.

Táto “ľudová aristokratka, ktorá považovala Slovensko za svoju vlasť” zanechala na miestnom kopci Hôrka pozoruhodné stavby. Letohrádok Babylon v roku 1911 postavili na jej objednávku talianski architekti a používala ho ako svoje letné sídlo. V podobe – dekadentne – zámerne ako ruina. Najviac času tu trávila v starobe.

Pôvodne sa nazýval Pavilón, ale služobníctvo to skomolilo na Babylon. Bol plný obrazov namaľovaných Natáliou, vzácneho nábytku, hudobných nástrojov, množstva kníh a ďalších diel. Na terase bol veľký hvezdársky ďalekohľad.

Jej veľká láska k psom spôsobila, že tu dala postaviť aj honosný psí cintorín, jeden z prvých v našich končinách.

„Nebyť mojich psov, dávno zabudnem, čo je vďačnosť a vernosť,” pripisuje sa jej výrok. Medzi stromami sa leskli mramorové náhrobky s epitafmi. Zlaté písmená na čiernom mramore. Ľudia spomínali, ako na lúke vedľa letohrádku organizovala majálesy.

Obnova sa nekoná

Len pár desiatok metrov od letohrádku je schovaný novogotický evanjelický kostolík, ktorý sa stal aj rodinnou hrobkou Friesenhofovcov a Oldenburgovcov.

Vojvodkyňa Natália Oldenburgová zomrela v roku 1937, a to bol aj začiatok konca letohrádku. Počas druhej svetovej vojny ho vykradli a postupne sa rúcal viac, než bolo pôvodne plánované.

Dnes je táto jedinečná stavba v súkromných rukách. Spracovaná je kompletná architektonická štúdia a v roku 2012 sa mala začať rekonštrukcia. Nestalo sa.

KAŠTIEĽ V HAJNEJ NOVEJ VSI

V Hajnej Novej Vsi chátra jedinečný kaštieľ a okolitý park. Jeho poslednými obyvateľmi boli ešte nie tak dávno deti z osobitnej školy. Tá nedokázala areál utiahnuť, tak ho v roku 2004 predali súkromníkovi, ktorý ho chcel postaviť na nohy. Či to myslel úprimne – a veríme, že áno – sa už nedá dozvedieť. Predajom chráneného parku totiž porušila škola zákon a odvtedy je to začarovaný kruh, ktorý nikam nevedie…

O čo prichádzame? Kaštieľ založili v 16. storočí. Mimoriadne vzácnym ho robí fakt, že ako jeden z mála na Slovensku prešiel len drobnými úpravami a zachoval si renesančnú slohovú čistotu. Zachovali sa vzácne kazetové stropy, štukatérska výzdoba a reliéfy. Zdôraznenie pevnostného charakteru priniesla neoslohová obnova a úprava v 19. a 20. storočí. Najmä vďaka architektúre nádvoria, ktorému kraľuje studňa, presahuje stavba význam regiónu a je jedným z najdôležitejších architektonických prejavov v širšej západo a stredoslovenskej oblasti. Dnes jej padá strop.

Kaštieľ Vízkeletyovcov, neskôr Ocskayovcov, Zerdahelyiovcov, Zámojských či Steigerovcov bol naozaj luxusným sídlom, ktoré si mohla dovoliť len bohatá oblasť. A hajnonovoveské panstvo takou bola, najmä vďaka poľnohospodárstvu. Kaštieľ dopĺňalo množstvo hospodárskych budov, viaceré sa zachovali dodnes. Teda trochu. Ešte aj teraz sa za neďalekým plotom pasú husi, vedľa je družstvo. Dnu sme objavili voz i sane. Kedysi tu bývali bíreši a deputátnici, v stajniach mali úžitkové i parádne kone.

V parku rástlo 40 druhov chránených cudzokrajných rastlín. Koľko ich je dnes? Dúfame, že aspoň zopár.

KAPLNKA SV. IMRICHA

Pozor, hrobka za dverami! Aj takýto oznam by sa dal vyvesiť na kaplnku sv. Imricha neďaleko Hajnej Novej Vsi. Uvideli sme ju uprostred polí úplne náhodou z cesty. A čím nás zaujala? Že k nej nevedie žiadna cesta.
„Prístup je premenlivej obtiažnosti. Záleží od poľnohospodárskych plodín, ktoré sú tam aktuálne vysadené a od poveternostných podmienok (sneh, blato).” Takýto odkaz si o mieste nechávajú geocacheri – a môžeme len potvrdiť jeho pravdivosť. Blato bolo mocnej konzistencie.

Kaplnka patrí ku kaštieľu v neďalekej obci a len kopíruje jeho zúfalý stav. Hrobka šľachtického rodu Vizkelety je už dávno vykradnutá a priestor zrejme využíva už iba mládež na alternatívne piatkové večery.

BAŤOVE ZÁVODY V PARTIZÁNSKOM

Topánkovce, Boťany, Čižmárovce. Aj pod takýmito názvami sme mohli poznať mesto Partizánske, keby sa Jan Antonín Baťa rozhodol inak. Práve on stojí za vybudovaním jedného z baťovských mestských satelitov.
Malo to byť ideálne priemyselné mesto. Firma Baťa a. s. sa v roku 1938 rozhodla postaviť mesto „na zelenej lúke“ v katastri obce Šimonovany na strednom Ponitrí. Mesto bolo postavené podľa regulačného plánu navrhnutého architektom Jiřím Voženílkom.

Stavebné práce začali v roku 1938 výstavbou prvých výrobných hál – známych „trojetážoviek“. Základ budov tvorila odolná železobetónová konštrukcia doplnená veľkými oknami.

Stavby pre zamestnancov

Súčasne s výstavbou fabriky firma budovala aj obytné domy pre svojich budúcich zamestnancov. V neposlednom rade k mestu patrili aj rozličné spoločenské budovy – kultúrny dom, obchodný dom či kostol.
Podľa regulačného plánu bolo mesto rozdelené na tri časti – pracovnú, obytnú a spoločenskú. Jednotlivé časti boli od seba oddelené buď zónou dopravy, alebo zónami zelene, v súvislosti s Baťovou predstavou o „zelenom meste“.

Kultúrnym srdcom mesta bolo Námestie Práce, dlhé 80 metrov, ohraničené na jednom konci kultúrnym domom a na druhom konci rímskokatolíckym kostolom.

K Partizánskemu neodmysliteľne patria červené tehlové dvojdomy s plochou strechou (Červená ulica), ktoré štýlom kopírujú domy v Zlíne, bašte batizmu. Za skutočne „baťovianske“ však môžeme považovať až upravené verzie týchto domov, teda tehlové omietnuté stavby s valbovou strechou (Štúrova, Slovanská ulica a iné).

Každý dom má predzáhradku a záhradu. Podľa zásady, že kto sa vo voľnom čase stará o okolie svojho domu, nemá čas chodiť do krčmy na politické debaty. Zároveň však záhrada nesmela byť priveľká, aby sa zamestnanec príliš neunavil a mohol podávať stále rovnako dobrý výkon na pracovisku.

Bola tu jedna z najlepších škôl

Ak Partizánskym prechádzate, vašu pozornosť určite upútajú práve výrobné budovy bývalého Baťovho závodu. Areál fabriky je voľne prístupný, peši sa doň dostanete napríklad cez bývalý hlavný vchod.
V areáli sídlia rôzne firmy, dá sa teda dúfať, že sa funkcia udrží aj napriek zhoršujúcemu sa stavu viacerých budov. V jednom objekte je dokonca zábavné centrum s reštauráciou, bowlingom a motokárami.
Na druhej strane, viaceré objekty boli nevhodne stavebne upravené, čo komplikuje ich prípadné budúce vyhlásenie za kultúrne pamiatky.

Baťovianska fabrika zďaleka nie je jediným skvostom, ktorý Partizánske ponúka. Na spomínanom Námestí Práce (dnes Námestie SNP) dodnes stoja dva pozoruhodné internáty, kedysi domovy Mladých mužov a Mladých žien – žiakov Baťovej školy práce.

Škola vychovávala budúcich zamestnancov fabriky. Dnes by sme to nazvali duálne vzdelávanie. Vo svojej dobe (cca 40. roky 20. storočia) išlo o jednu z najkvalitnejších vzdelávacích inštitúcií na Slovensku. Prijatie na štúdium podmieňovali prísne prijímacie skúšky a život žiakov sa podriaďoval prísnemu dennému režimu. Napriek tomu sa na Baťovu školu hlásilo mnoho záujemcov zo všetkých kútov Slovenska.
Budovy internátov sú takisto postavené so železobetónovou konštrukciou. V súčasnosti v jednej z budov sídli Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Druhá naďalej slúži pôvodnému účelu – sídlo v nej má Baťova škola práce, samozrejme, v pozmenenej forme.

Donedávna išlo o Spojenú strednú školu, od septembra minulého roka je však opäť Strednou odbornou školou Jana Antonína Baťu, pričom okrem predošlých „učňovských“ odborov sa vedenie školy snaží pridať aj niektoré z pôvodných (obuvníctvo, stolárstvo).

VÁPENKA CIBAJKY

V rokoch 1914 – 1916 vybudovali podnikatelia Haupt – Stummerovci úzkorozchodnú železničnú trať Cibajky – Klátova Nová Ves – Bošany – Práznovce. Slúžila na prepravu dreva, kameňa, cukrovej repy a neskôr i vápna.

Na samote Cibajky, ktorá sa nachádza južne od Klátovej Novej Vsi, dal barón Biedermann, zať baróna Leopolda Haupt Stummera, v roku 1929 postaviť vápenku. Mala slúžiť na spracovanie vápenca na vápno. Lom sa nachádza len asi 150 metrov od komína.

V dôsledku svetovej hospodárskej krízy železnicu už v roku 1930 zatvorili. Dodnes sa zachovala iba schátraná vysoká okrúhla vápenná pec a časť výrobnej budovy. A malý sklad, kde boli kedysi výbušniny.
Oproti komínu býva pán, ktorý tu ako mladý pracoval. Prenajal si budovu, ktorá bola kedysi súčasťou areálu a dnes sa tu venuje včelám. Spomienok na vápenku má stále mnoho a rád ich rozpovie.
Pri peci sa nachádza pamätník padlému partizánovi, majorovi a náčelníkovi štábu Jozefovi Szabovi. Podľa legendy ho Nemci prenasledovali až sem. Ukryl sa do komína a z obkľúčenia nemal ako ujsť. Vraj zjedol svoje doklady, aby ho nemohli identifikovať a ochránil svoju rodinu. Potom spáchal samovraždu.
Dolina sa končí Javorovým vrchom. Tu 14. februára 1945 dopadol americký bombardér Boeing B-17G, ktorý sa zúčastnil útoku na viedenskú rafinériu Schwechat.

Nemci stroj poškodili, posádka vyskákala s padákmi pri Modre. Neriadený stroj sa potom zrútil do pohoria Tríbeč. Na mieste je dnes pamätná tabuľa na kameni.


Článok vznikol v spolupráci s webom ciernediery.sk

Čo tak ešte jeden článok?