Topoľčany Partizánske Šport

Stanislav Horský oslávil sedemdesiatku na ľadovej ploche

Jubilant – Stanislav Horský sa 17. novembra dožil okrúhleho životného jubilea – 70. narodenín.

Stanislav Horský pri príležitosti 70. narodenín dostal od primátora Topoľčian ďakovný list.(Zdroj: JARO ŠUPA)

Do Topoľčian prišiel z Prešova vypomôcť hokejistom Topoľčian, no napokon tu so svojou rodinou zostal až dodnes.

Stanislav Horský pochádza síce z Bratislavy, ale má nemalú zásluhu v napredovaní topoľčianskeho hokeja. V klube pôsobil ako hráč, neskôr tréner a nakoniec i ako prezident klubu. A síce má Stanislav Horský už 70 rokov, ešte stále ho môžete uvidieť na korčuliach na ľade. K športu priviedol aj obe dcéry, staršia hrala hádzanú, mladšia sa venovala plávaniu a hokeju.

Pán Horský, ako ste sa vy dostali k hokeju?

– Otec kedysi hrával hokej, za Slovenského štátu bol dokonca kapitánom našej reprezentácie. Od malička nás spoločne s bratom viedol k tomu, aby sme športovali. Od útleho detstva sme chodili na ľad – na Železnú studničku, Rybníky, Šuhajdu. Odtiaľ smerovali moje kroky na zimný štadión. Prvé súťažné kroky som robil na Patrónke v Bratislave, kde som hral hokej i futbal. V hokeji som sa dostal do dorastu Slovana a pred odchodom na povinnú vojenskú službu som obliekal B-dres Slovana Bratislava. Narukoval som do Prešova v roku 1966, kde mala byť Dukla, no prešovský klub mal spoluprácu s Duklou až o dva roky neskôr, a tak som počas vojny hrával hokej za Tatran Prešov. Bolo to pre mňa šťastné obdobie, pretože ako vojak som sa mal v tomto klube dobre, dokonca som si tam našiel aj neskoršiu manželku, s ktorou som prišiel aj do Topoľčian.

Kde sa vlastne zrealizoval váš prestup do Topoľčian?

– Po vojne som dostal ponuku hrávať za Topoľčany, kde sa práve v roku 1972 postavil nový štadión. Do Topoľčian som už prišiel s manželkou aj dcérkou a práve tu sa nám narodila aj druhá dcéra. A v súčasnosti už môžem prehlásiť, že sa úplne cítim za Žochára.

Po mojom príchode sa hrala v Topoľčanoch divízia, súperili sme o čelo ligy proti Nitre, či Skalici. Raz postúpila Skalica, raz Nitra a v roku 1978 sa to konečne podarilo aj nám. Prebojovali sme sa do SNHL, kde sme síce odohrali iba jednu sezónu, lebo hneď sme vypadli, no v Topoľčanoch som zostal aj naďalej. Práve táto postupová sezóna bola moja najlepšia sezóna v seniorskom topoľčianskom hokeji. V spomínanom roku 1978 som uspel aj v ankete o najlepšieho športovca okresu Topoľčany, keď som sa umiestnil v prvej päťke.

Takže celý seniorský hokejový aktívny hráčsky vek ste strávili len v Topoľčanoch?

– V podstate áno, i keď v jednom období sa v Topoľčanoch vytvorilo B-mužstvo Trenčína. Za toto mužstvo hrali len Fíža, Kvasnica, Dežko Medo, či Pavol Lásik. Zvyšní sme sa presunuli do Partizánskeho, kde sme hrali nižšiu súťaž. Písali sa vtedy roky 1980 až 1983. A na sklonku kariéry sa väčšina z nás rozhodla reprezentovať Ludanice v majstrovstvách kraja. Potom som sa ešte na niekoľko rokov vrátil späť do Topoľčian, kde som hral až do roku 1992.

Na akom poste ste sa na ľade cítili najlepšie?

– Celý život som hral centra. Doteraz sa dokonca stále na tom smejeme, pretože raz som povedal, že do obrany pôjdem až vtedy, keď budem starý. Kamarát Janko Kiš sa ma už na poslednom našom stretnutí opýtal: „Kedy už konečne pôjdeš do tej obrany?,“ no odvetil som mu, že taký starý ešte nie som...

Okrem hokeja Vám ale učarovala aj futbalová lopta...

– V Topoľčanoch som pracoval v Kovopodniku a takmer každý jeden z mojich kolegov bol vášnivý futbalový fanúšik. Kamarát ma tak dotiahol do Bojnej, kde som odohral sezónu. Odtiaľ som prestúpil do Tovarník, kde sa hrala vyššia súťaž, aby som sa vrátil späť do Bojnej, pretože tak vysoká futbalová súťaž sa už s hokejom nedala absolútne skĺbiť. Inak z futbalu mám prekrásne zážitky. Keď som šiel z Bojnej do Tovarník, tak v tom ročníku práve Bojná postúpila do vyššej súťaže. Ako som sa vrátil do Bojnej, tak paradoxne šli Tovarníky o súťaž vyššie. Z Bojnej som ešte raz prestúpil do Nemčíc a Bojná opäť postúpila vyššie. A keď som z Nemčíc odišiel, tak aj tie do roka tiež postúpili. Bol som v troch futbalových tímoch, no ani raz som sa netešil z postupu, pritom tie mužstvá vždy po mojom odchode postúpili... Už aj kamaráti vravievali, že keď chce niekto postúpiť, nech si najskôr angažujú na rok Horského...

Ako ste stíhali hrať futbal i hokej. Bolo to asi náročné?

– Dalo sa to zvládať, futbal som aktívne hrával do 38 rokov. Aj preto som si vysokú školu strojnícku robil iba diaľkovo, ale úspešne som spromoval.

Po ukončení aktívnej hráčskej kariéry ste ale pri hokeji zostali, čomu ste sa venovali?

– Hokejovú kariéru som ukončil vo veku 46 rokov, v zápase proti Piešťanom. Vtedy som skóroval a povedal som si, že stačí a zavesil som korčule na klinec. Už po mojom prvom roku v Topoľčanoch v roku 1973 som si urobil trénerský kurz a popritom som trénoval najskôr žiakov. Najviac času som strávil pri žiakoch, ročník narodenia 1969. S nimi som prešiel od prípravky, cez mladších žiakov, starších žiakov až po dorast. Potom som sa ešte raz vrátil k mladým žiakom, s ktorými som prešiel tiež až do dorastu. V doraste som trénoval Ľuba Višňovského, Rada Hecla či Mira Šatana. A potom som preskočil k ženám. Dcéra začala hrať hokej, tak som prevzal ženské družstvo. V tom období sme hrali dobrý hokej, vždy sme skončili v prvej trojke. V sezóne 1990/1991 sa ženy ešte pripravovali pod vedením J. Brezu, no postupne som prevzal družstvo spoločne s Režným. Pri ženách sme to ťahali až do roku 1996. Prím hrala v tom období Žilina, ktorú viedol Bratislavčan Vilo Pongrác a s ním som neskôr prevzal ženskú hokejovú reprezentáciu Slovenska, pri ktorej som strávil tri sezóny, teda štyri roky. S týmto družstvom sme sa zúčastnili aj dvoch majstrovstiev Európy v kategórii B v Dánsku (4. miesto), či v Trnave (4. miesto). To bolo v rokoch 1994 až 1996, boli to pekné časy, na ktoré veľmi rád spomínam.

Robil som aj funkcionára hokejového klubu, najskôr som bol prezidentom v topoľčianskom klube od roku 1990 až 1993 a po príchode p. Chvojku som bol vo výbore hokejového klubu (roky 1998 až 2008). Okrem toho som pôsobil aj ako tréner trénerskej rady Topoľčian, či manažér žien HC Topoľčany.

Na ktorý kolektív si najradšej spomínate?

– V každom tíme to malo určité čaro, ale rád si spomínam na tú generáciu z roku 1969, s ktorou som prešiel od prípravky až do dorastu. Vtedy sa ešte hľadelo aj na známky v škole, keď niekto doniesol päťku zo školy, tak automaticky sa posúval trebárs až do štvrtej formácie. Vtedy si to chlapci vážili, pretože vedeli, že ak sa budú zle učiť, na hokej môžu zabudnúť. A výsledkom toho všetkého je fakt, že väčšina z týchto chlapcov sú vysokoškoláci, ktorí sú úspešní aj vo svojom osobnom živote. Teraz sa to už nedá, na tréningu je desať chlapcov, každý musí hrať, na výsledky v škole sa už absolútne nepozerá...

Vy stojíte aj za myšlienkou Old Boys HC Topoľčany. Do korčúľ ste sa obuli aj pri oslave vašich 70. narodením. Ako vlastne vznikla myšlienka založiť mužstvo starých pánov?

– Dokopy sa dala partia bývalých hráčov a všetko to začalo v roku 1986, kedy prišli naši rovesníci z Uherského Hradišta. Proti ním sme zakaždým odohrali zápas a vtedy sa začali tieto stretnutia starých pánov. Postupne sme sa stretávali častejšie a udržiavali sme sa tak vo forme. Dokonca sme v roku 2007 na našom topoľčianskom zimnom štadióne privítali starých pánov New York Islanders. Vtedy ma môj známy kontaktoval z Prahy, či by sme za večeru pre hráčov súpera, neodohrali priateľský zápas. V tom období sa už začali organizovať aj majstrovstvá Slovenska veteránov (i keď ja hovorím, že veterinárov) a odvtedy sa Topoľčany pravidelne zúčastňovali tohto podujatia. Úspech týchto majstrovstiev vzrastá, dokonca už v niekoľkých ročníkoch sa musela hrať i kvalifikácia na tento turnaj.

V minulom ročníku ste ešte vo veku 69 rokov navliekli dres na seba a nastúpili na zápas práve na majstrovstvách Slovenska veteránov...

– V prvom rade som trénerom tohto nášho topoľčianskeho výberu. A vtedy sa mi naskytla možnosť, že o víťazovi zápasu rozhodovali až nájazdy. Na ten jeden nájazd som sa ešte odhodlal nastúpiť. Ale bolo to zapríčinené hlavne tým, že na poslednom podujatí nás bolo dosť málo a viacerí z hráčov už nevládali.

Vykorčuľovať na ľad nie je jednoduché a to už máte 70. Ako sa udržiavate v kondícii?

– Pravidelne chodím po horách, aj teraz na tento rozhovor som prišiel z Duchonky, kde som strávil celý víkend. No, už to ale nie sú tréningy, ako v minulosti, kde sme často chodievali rozbehať sa pred zápasom až do Nitrianskej Stredy a naspäť.

S hokejom sa vám isto spájajú aj nejaké zážitky. Na ktorý si vy najviac spomínate?

– Všetko sú to silné zážitky, veľa sa povymýšľalo. Veľa zážitkov sa ale spája s našim brankárom Jumbom Kvasnicom. Vtedy sme už hrali za Ludanice. V deň zápasu mal už Jumbo čo to v sebe, tak sme ho obliekli do výstroje a poslali do bránky. Zápas sa hral blízko Trenčína, nespomínam si už presne na miesto, ale proti nám stáli bývalí trenčianski hokejisti ako Fero Hossa, či Ružička. Zápas sme nakoniec prehrali 15:17. Na druhý deň som si potreboval niečo vybaviť na pošte a stretnem Jumba, ktorý ma zarazil otázkou. Ako ste včera hrali? Ja mu hovorím, však si chytal, čo si nepamätáš... Jumbo bol veľmi zlatý, ale každú voľnú chvíľu využil na zdriemnutie. Takto sme raz aj hrali zápas, kde bol Jumbo náhradný brankár. Pozerám na neho, on drieme. Tak som ho štuchol, obliekaj sa, ideš chytať. Rýchlo sa nachystal a keď sa prerušila hra, už preskakoval mantinel. Tréner len pozeral, že čo ty robíš...

Pokojne by sme s našimi príhodami zapísali aj celú knihu, no ešte sa na to nikto nepodujal, aby to spisoval. Na toto máme ale špecialistu Dežka Meda, ktorý si tieto príhody veľmi dobre pamätá.

Chodievate ešte teraz aj na hokej? Čo sa vám víry v hlave pri pohľade na dnešné hokejové duely?

– Samozrejme, stále chodím na hokej, keď mi vyjde čas. Teraz je už hokej niekde inde. My sme mali čas na kľučku, pozreli sa hore, rozohrali. V súčasnosti sa hrá až príliš rýchly hokej a aj oveľa tvrdší. Na rozmýšľanie už nie je čas, i keď sa nájdu aj také typy. My sme v minulosti robili rôzne výbery, teraz sa robia nábory. Aj to hovorí o kvalite. Mrzí ma aj fakt, že momentálne po jednotlivých mužstvách je veľmi málo odchovancov, domácim sa dáva málo priestoru. Aj v roku 1972 sa v Topoľčanoch zišli prevažne cudzí hráči, no z nich viacerí v Topoľčanoch aj ostali žiť, mali tu aj prácu, no teraz po sezóne sa spravidla všetci zbalia a idú do iného tímu.

Ďalšie články z rubriky Šport


  1. Opravy ciest v Partizánskom môžu trvať ešte mesiac 879
  2. Topoľčianska polícia žiada o pomoc pri pátraní 184
  3. K bronzu má bližšie Agro 179
  4. Hodujúce V. Bedzany zabrali Foto 111
  5. Stromy v centre sa na jar neprebudili 99
  6. Kovarce doma zabrali 87
  7. Krtovce doma rozobrali Chrabrany Foto 86
  8. Kríky obžiera nebezpečná húsenica, musia robiť postreky 52
  9. Od založenia kožiarskej výroby v obci uplynulo 160 rokov 50
  10. Divallo Tesáre zavíta s trpko-smiešnym príbehom do Prašíc 43

Najčítanejšie správy

Topoľčany

Opravy ciest v Partizánskom môžu trvať ešte mesiac

Kvôli tomu, že práce prebiehajú na viacerých miestach sú zápchy v Partizánskom na každodennom poriadku.

Topoľčianska polícia žiada o pomoc pri pátraní

Filip Chudý sa pravdepodobne vyhýba nástupu do výkonu trestu.

K bronzu má bližšie Agro

Už len jedna výhra delí zverencov trénera Pavla Farářa od tretieho miesta.

Hodujúce V. Bedzany zabrali

Preseľany siahali po výhre, inkasoval v samom závere.

Stromy v centre sa na jar neprebudili

V prípade, že dreviny nevyrašia, bude magistrát riešiť výmenu.

Blízke regióny

Podgurážený vodič zdemoloval stĺp, našťastie nikoho nezrazil

Vodiča, ktorý zdemoloval v Nových Zámkoch stĺp verejného osvetlenia zatiaľ nemôžu vypočuť. Najprv bude musieť vytriezvieť.

Pri nehode kamióna a traktora sa zranili obaja vodiči

Obe vozidlá zostali po nehode uviaznuté v priekope.

Po rokoch meškania prešiel po novom moste prvý vlak

Železnice Slovenskej republiky sprevádzkovali po viac ako dvoch rokoch meškania nový železničný most v Trenčíne. Krátko po deviatej po ňom prešiel prvý vlak v smere z Košíc do Bratislavy.

Akcionársky spor mesta Prievidza a Hornonitrianskych baní riešil súd

Zvýšenie transparentnosti v spoločnosti Prievidzské tepelné hospodárstvo, ktorá zabezpečuje dodávku tepla pre obyvateľov mesta Prievidza, mesto žiada dlhodobo.

Dedinský Ronaldo: Laco Kramár sa zavesil do vzduchu ako CR7 (+VIDEO)

Jeho tímu sa veľmi nedarí, pretože je na poslednom mieste. Jemu to však nevadí a predviedol nádherný futbalový moment.

Všetky správy

Kohút si priznal chybu, Cígerovi sa ospravedlnil. Ten to neprijal

Tréner hokejovej reprezentácie a šéf zväzu diskutovali spolu v mimoriadnej relácii TV Markíza.

Cesta autom do Chorvátska 2017

Najpohodlnejšia cesta do Chorvátska je cez Maďarsko. Najrýchlejšie sa do Chorvátska dostanete cez Rakúsko.

Vydrží to ešte Most alebo padne?

Mnohí voliči neodpustili Bugárovi vstup do koalície, iní sa snažia vidieť na ňom aspoň niečo pozitívne. Ale ich trpezlivosť nemožno skúšať donekonečna.

Právnik z Via Iuris: Sudcovia vyslali prekvapivý signál

Vo voľbách do Súdnej rady neuspeli kandidáti reformného združenia. Treba sa zamyslieť, tvrdí právnik.

Cíger neprišiel diskutovať s Lintnerom, Kohútovi povie, aby odstúpil

Reprezentačný tréner má v stredu absolvovať diskusiu s prezidentom SZĽH Martinom Kohútom.

Kam vyraziť